Názor dieťaťa ako základ pre súdne rozhodovanie pri rozvodoch / rozchodoch rodičov.
Názor dieťaťa sa opakovane používa ako základ pre súdne rozhodovanie a to aj vo veľmi kontroverzných konaniach. V zásade na tom nie je nič zlé, pretože koniec koncov ide o dieťa a v závislosti od jeho veku a vyspelosti by malo byť zahrnuté aj do rozhodovacích súdnych procesov o rozvode rodičov alebo pri ich rozchode.

Čo však v prípade, ak matka krátko pred výsluchom zakázala dieťaťu hrať sa s kamarátmi, pretože si malo urobiť domáce úlohy? Alebo sa otec vybral na skvelý víkendový výlet? Mama je hlúpa, vyhlási otec veľmi rýchlo (funguje to aj naopak). V budúcom týždni je „názor dieťaťa“ opäť úplne iný, pretože tiež podlieha zmenám a vývojovým procesom.

Názor dieťaťa je preto väčšinou založený na nasledujúcich kritériách (na základe Dettenborn & Walter, Psychológia rodinného práva, 3. vydanie)
• cieľová orientácia
• intenzita
• stabilita
• autonómia
Názor dieťaťa ako základ pre rozhodovanie súdu je hlavným problémom, najmä pri veľmi kontroverzných konaniach, a často predstavuje pre dieťa riziko.

Je názor dieťaťa to, čo dieťa hovorí, alebo nie?

Čím kontroverznejší je rozvod / rozchod rodičov, tým menej vhodný je názor dieťaťa ako základ pre rozhodovanie súdu.
Deti sa po položení otázky, ktorého rodiča uprednostňujú alebo s kým by chceli žiť, dostávajú do konfliktu lojality. Dieťa nechce zradiť rodiča, nechce byť vtiahnuté do rozvodového konfliktu rodičov. Často to vedie k tomu, že deti povedia jednému rodičovi jednu vec a druhému niečo úplne iné.
Aký je teda názor dieťaťa v takom okamihu?

„Milujem vás predsa oboch!“

Dieťa nechce byť postavené do role „rozhodcu, sudcu“ v rodičovskom rozchode.

Je ovplyvnený názor dieťaťa vždy škodlivý?
Nie, pretože názor každého dieťaťa je ovplyvňovaný - tomu sa hovorí výchova. To, že si dieťa umýva zuby, čo sa učí alebo s akými záľubami prichádza do styku, sa všetko deje vplyvom rodičov a tiež to nie je zlé. Vplyv sa uskutočňuje v prospech dieťaťa a dieťa má tiež možnosť pomôcť ho formovať.

Ak ovplyvňovanie názoru dieťaťa slúži iba záujmom rodiča a na úkor dieťaťa, znamená to nielen zneužitie rodičovskej starostlivosti, ale aj emočné týranie dieťaťa. Dieťa musí popierať svoje vlastné záujmy a potreby, aby sa vyhlo konfliktu s rodičmi.

Takto ovplyvnený a vyvolaný názor dieťaťa často predstavuje ohrozenie blaha dieťaťa samo o sebe a často je právom uznaný ako názor dieťaťa, ktorý je samoohrozujúci, a preto nie je pre rozhodnutie súdov relevantný.

Je vypočúvanie dieťaťa týraním dieťaťa?
Vo veľmi kontroverzných rozvodových / rozchodových súdnych konaniach sa detí na ich situáciu často pýtajú úrady starostlivosti o mládež, rodinní sudcovia či ďalší odborníci alebo iné osoby. To často vedie k tomu, že deti časom vôbec nechcú urobiť vyhlásenie, niečo povedať, len aby sa nenechali vtiahnuť do konfliktu rodičov a tak dosiahli svoj pokoj.

Bývalý rodinný sudca Jürgen Rudolph preto nielenže označil konflikt lojality, ale aj týranie detí pred rodinným súdom ako týranie detí.

Od minúty 3:00 Konflikt lojality je zneužívaním detí.

Nemusí to platiť pre všetky prípady, ale platí to pre veľmi kontroverzné prípady, pretože vyjadrený názor dieťaťa zvyčajne nemá žiadnu alebo len veľmi obmedzenú expresivitu.

Odhaľujú ústa dieťaťa pravdu?
"Ale moje dieťa mi povedalo, že ..." - takto sa začína veľa viet od rodičov a zvyčajne sú stopercentne presvedčení o svojich nasledujúcich vyjadreniach. Jediným problémom je, že tvrdenia možno interpretovať rôzne.

• To, čo dieťa hovorí, nie je vždy to, čo tým dieťa myslí, má v úmysle
• To, čo počujú rodičia, nie je vždy to, čo tým dieťa myslí, má v úmysle
• To, čo chcú rodičia počuť, je často niečo úplne iné
• To, čo robia rodičia, často nie je to, čo deti potrebujú

Alebo naopak s otcom

Tieto jednoduché príklady ukazujú, aké ťažké môže byť zistiť a posúdiť názory detí. Vnímanie rodičov je formované ich vlastnými emóciami, ktoré následne ovplyvňujú prejavy detí.

Chráňte deti pred ovplyvňovaním
Prílišné zdôrazňovanie názoru dieťaťa odborníkmi a rodinnými súdmi môže viesť rodičov k tomu, aby sa vedome snažili ovplyvňovať názory detí v ich prospech.

Veľké dary, viac či menej jemné vplyvy a sľuby, negatívne vyjadrenia o druhom rodičovi až po vyhrážky, ak sa o druhom rodičovi povie niečo pozitívne.

• Ale bol by som veľmi smutný, keby si povedal to alebo to
• "Uvidím, čo si [dieťa] povedal v protokole."
• Nezradíš ma, miluješ ma
• Ak nepovieš, čo chcem, potom ťa navždy opustím
Je to len niekoľko z metód, o ktorých sa bohužiaľ často zistilo, že ovplyvňujú prejavenú názor dieťaťa.

Existujú aj ďalšie spôsoby, ako dieťaťu sprostredkovať zlý obraz o druhom rodičovi, a tak manipulovať formovanie názoru dieťaťa pre jeho vlastný prospech:
• Stretnutia sa rušia, ale dieťa nie je informované (ach, škoda, že otec neprišiel, už ťa nemiluje?)
• Pozitívne skúsenosti dieťaťa s druhým rodičom sú vykreslené negatívne (znamená pre teba viac / nestojí za to?)
• Kontakt je prerušený, takže dieťaťu chýba príležitosť na získanie vlastných skúseností s druhým rodičom (existuje riziko odcudzenia rodiča a dieťaťa).

Absolútne autentickým príkladom takého negatívneho vplyvu na názor dieťaťa je film ARD „Pretože patríš mne“ . Vidíme tu nielen metódy, ale aj bezmocnosť dieťaťa brániť sa proti týraniu.

Upútavka na film „Pretože patríš mne“

Ohrozenie názoru dieťaťa
Pre deti je to často neúnosná situácia, z ktorej sa môžu oslobodiť iba tým, že buď vôbec nič nepovedia, alebo sa postavia na stranu jedného rodiča, aby mali aspoň od jedného pokoj. Deti sú nakoniec nútené povedať niečo, čo im ublíži. V takýchto prípadoch sa hovorí o samoohrození názoru dieťaťa.

Ak sa bude postupovať podľa sebaohrozujúceho názoru dieťaťa, povedie to často k odcudzeniu rodiča a dieťaťa, psychosomatickým ťažkostiam, sebapoškodzovaniu alebo celoživotným psychickým problémom detí, ktoré musia žiť s vedomím, že zradili a možno dokonca odmietli skutočne milovaného rodiča.

„Odborník však vypracoval, že implementácia názoru dieťaťa za daných okolností by poškodila najlepší záujem dieťaťa. V danom prípade sa preto dá vychádzať z toho, že názor dieťaťa je samoohrozujúci a nemožno podľa neho rozhodovať.“
Vyšší krajský súd Brandenburg 10 UF 176/09 zo 16. decembra 2010
„Názor vyjadrený R.… chcieť v budúcnosti žiť s matkou nestojí v ceste rozhodnutiu. Ich názor je stabilný, ale nie autonómny, ani zameraný na cieľ a podľa odborníkov ani intenzívny. Už len z tohto dôvodu je otázne, či je značný. Z uvedených dôvodov sa v každom prípade má klasifikovať ako sebapoškodzujúci.“
Vyšší regionálny súd Brandenburg 15 UF 71/07, 2. októbra 2007

Rodičia nesmú zneužívať názory detí
Vo veľmi kontroverzných konaniach by sa malo na názor dieťaťa v súdnom rozhodovaní prihliadať iba s maximálnou zdržanlivosťou. Ak vidno, že deti majú väzby a vzťah k obom rodičom, nemali by byť vystavené zbytočnému výsluchu. Rodičom aj deťom by malo byť jasne oznámené, že deti nebudú rozhodovať o výsledku konania, ale o správaní rodičov. Toto ponúka šancu, že deti nebudú príliš ovplyvňované (nefunguje to v prípade patologickej vysokej spornosti).

Okrem toho by sa mala rodičom dôrazne pripomínať nielen ich povinnosti voči dieťaťu, ale aj ich lojalita voči druhému rodičovi.

„Rodičia sa musia zdržať všetkého, čo ovplyvňuje vzťah dieťaťa k druhému rodičovi alebo sťažuje výchovu.“
§ 1684 ods. 2 BGB

„Prejavený názor detí sa nemusí brať do úvahy, ak bola zjavne ovplyvnený.“ To platí najmä „ak manipulované prejavy dieťaťa správne nepopisujú skutočné vzťahové väzby“.
Federálny ústavný súd 1 BvR 212/98 z 2. apríla 2001

V zložitých prípadoch by sa rodičom mala poskytnúť primeraná podpora. Ak si rodičia neplnia svoju povinnosť starostlivosti a lojality alebo ak odmietnu poskytnutú podporu napriek zneužitiu úradnej moci, mali by sa prijať opatrenia na ochranu dieťaťa v ranom štádiu. Môže to byť zmena zverenia do starostlivosti alebo obmedzenie rodičovskej starostlivosti. Je dôležité, aby odstup času nevytvoril fakty na úkor detí, a teda ani na úkor rodiča.

Voľný preklad článku:
https://hochstrittig.org/kindeswille-als-entscheidungsgrundlage/